Švédske štúdio DICE, v súčasnosti už patriace pod giganta Electronic Arts, sa do povedomia hráčov dostalo nepochybne najmä vďaka akčnej multiplayer sérii Battlefield. Tá sa hlavne v posledných rokoch predrala na tie najvyššie priečky v rámci žánru a je dosť možné, že je aj jeho absolútnym kráľom, minimálne čo do počtu hráčov a obratu. Len málo ľudí však tuší, že história tohto štúdia je pomerne dlhá a nebol to Battlefield, ktorý ju započal. Spomedzi rôznych pokusov typu Pinball, či Rally je tu však jeden titul, ktorý medzi nimi pre zainteresovaného človeka žiari, a o ktorom si dnes povieme trochu viac. Ako už samotný titulok hovorí, reč bude o Mirror’s Edge.
Ešte než sa do toho pustíme, na osvieženie pamäte v krátkosti pripomeniem, o čo tu vlastne ide. Niekoľko mesiacov dozadu som načal nepravidelnú sériu článkov o herných tituloch, ktoré sa napriek svojmu nesporne originálnemu konceptu nedočkali takej popularity, akú by si možno zaslúžili. Začal som článkom o hardcore stratégii Supreme Commander. Zameriavam sa predovšetkým na nie práve nové tituly – Supreme Commander je z roku 2007, Mirror’s Edge pri svojich narodeninách sfukuje z torty vždy iba o jednu sviečku menej (2008). Nejde teda o žiadne recenzie, ale o vypichnutie tých najneobyčajnejších prvkov a snahu predstaviť tak zaujímavé tituly ľuďom, ktorí o nich doposiaľ nepočuli. A že ich v dnešnej dobe, keď marketing aj so svojím pravidlom „čo je väčšie, to je lepšie“ už naplno prenikol i do herného biznisu, nie je ťažké prehliadnuť, je úplne pochopiteľné. Tak poďme na to.
Pozadie hry
Prázdne ulice, mrakodrapy na každom kroku, až neprirodzená čistota, všadeprítomná reklama. „Mesto, kde je život komfortný, kde prakticky neexistuje kriminalita. Mesto, ktoré však za to platí vysokú daň – stratu slobody.“ Aj keď príbeh nie je to, čím chce Mirror’s Edge primárne ohúriť, kombinácia utópie a orwellovského štátu je prinajmenšom povšimnutiahodná. V koži hlavnej protagonistky – aziatky so zaujímavým menom Faith, sa ocitáme v meste známom jednoducho ako The City, ktoré zosobňuje obavy z toho, kam až môže kombinácia prudkého rozvoja techniky a totalitného režimu dospieť. Faith, ktorá ešte ako malé dievčatko prišla pri krvavých protestoch voči režimu o oboch rodičov, sa ocitá na opačnom konci spoločenského spektra, než jej sestra – policajtka. Patrí k skupine tzv. bežcov, teda akýchsi kuriérov, ktorí fungujú ako bezpečná alternatíva k všetkým nepretržite monitorovaným formám komunikácie. Bežci sú fyzicky zdatní a obratní ľudia, ktorí sa po strechách mrakodrapov a iných ťažko prístupných miestach presúvajú po meste a prepravujú správy, či hmotné veci medzi „zákazníkmi“ i medzi sebou. Kto tuší, že hlavnou náplňou hry bude behať, utekať, skákať a nepadať, ten tuší správne.
Sterilné The City neoplýva práve pestrými farbami.
Hlavne sa nepozerať dole
Mirror’s Edge je veľmi ťažké jednoznačne zaradiť do niektorého zo zabehaných herných žánrov. Počas jej vývoja bola často označovaná ako parkour simulátor. Na Wikipédii je možno hru nájsť zaradenú ako kombináciu akčnej adventúry a plošinovky. Akokoľvek by sme sa však snažili, len jednoduchým zaradením do žánru, či skupiny žánrov princíp fungovania hry opísať nedokážeme. Prvým netradičným a charakteristickým prvkom je hranie z pohľadu prvej osoby, ktoré sa uplatnilo predovšetkým u klasických FPS hier. Už len samotný beh je z tohto pohľadu zaujímavý – postupný rozbeh, vietor v ušiach a ruky kmitajúce po bokoch sú niečo, čo v bežnej hre neuvidíme. Dôraz je jednoznačne kladený najmä na čo najvernejší systém pohybov, pretože práve tie robia z Mirror’s Edge tak špecifickú hru. So zmienkou o behu sa dostávame k tomu, o čom väčšina hlavnej príbehovej línie je – utekanie, utekanie a ešte raz utekanie. A ako bolo spomenuté, k tomu aj skákanie, šplhanie, rúčkovanie a taktiež snaha nezrútiť sa z 30-poschodovej budovy. Kuriér totiž vykonáva svoju „prácu“ ilegálne, a tak nie je vhodné zdržiavať sa na jednom mieste dlhšie, než je potrebné. Vládna moc navyše neváha vyslať rôzne špeciálne komandá, ktoré sa zase neštítia použiť ostré náboje. A až k tomu dôjde, vytasí kuriér svoju druhú zbraň, ktorou okrem behu disponuje – rozmanitý systém prekonávania prekážok, odzbrojovania a ich kombinácií. A práve tu dochádzame k naozaj širokým možnostiam – Faith vie odrazom od steny doskočiť na normálne nedostupné miesta, prebehovať po úzkych trámoch spájajúcich budovy (pre slabšie žalúdky neodporúčam pozerať sa dole – aj keď je to hra, vyzerá to fakt zle 🙂 ), zmierňovať dopady z väčších výšok kotúľmi, vykopnúť nepriateľovi brokovnicu z rúk a obrátiť ju voči nemu, efektne sa zošmyknúť po naklonených rovinách. Jednoducho, Faith vie toho naozaj veľa. Myslím však, že nemá zmysel to veľmi rozpitvávať – videoukážka napovie oveľa viac.
Nevyzerá to úžasne? Čo je však ešte lepšie, ono sa to podobne úžasne aj hrá! Aj keď sa človeku môže zdať, že zvládnutie všetkých druhov pohybov a ich zladenie do rôznych kombinácií môže byť robota prinajmenšom na niekoľko večerov, opak je pravdou. Základy sa dajú naučiť doslova v priebehu niekoľkých minút počas úvodnej zoznamovacej časti, zvyšok potom prejde do krvi nenásilnou formou priamo počas hrania. Ak má niekto obavu, že nedokáže dostatočne rýchlo zbadať potrebný mostík, z ktorého skočí na susednú budovu, či potrubie, ktorým prerúčkuje ďalej, alebo len jednoducho nemá dobrý zmysel pre orientáciu, tak práve preňho prichádza hra s niečím, čo sa nazýva Runner Vision, teda niečo ako bežcovo videnie. Ide o zvýraznenie objektov kľúčových pre ďalší postup takým spôsobom, aby ich hráč dokázal identifikovať hneď, ako sa dostanú do jeho zorného poľa. Vidieť sme ich mohli vo videu vyššie – sú to tie objekty, ktoré sú zafarbené dočervena. Toto videnie je možné bez problémov vypnúť, i znova zapnúť, takže je úplne na hráčovej preferencii, ako sa rozhodne.
Napriek tomu, že odhadom 80 percent hry je tvorených práve rôznymi efektnými (i efektívnymi) pohybmi a skokmi, nepamätám si, žeby som sa niekedy dostavil pocit stereotypu. Hrá ma spád, zopárkrát sa vyskytnú pomalšie pasáže, tie sú však rýchlo opäť vystriedané spanilým útekom. Komu by až príliš chýbalo nejaké to olovo, tak ho určite poteší informácia, že občas sa nevyhne ani stretu s nepriateľom. Tu prichádzajú na rad rôzne chmaty a kopy, ktoré Faith tiež ovláda celkom obstojne. Zvyčajne to však stačí maximálne na odzbrojenie a zneškodnenie najbližšie stojaceho nepriateľa a rýchly útek ďalej. Aj keď je možné takto získanú zbraň použiť, hra sa predsa len aj v tomto smere približuje realite, a preto nie je veľmi odporúčané púšťať sa do prestrelky s ťažko ozbrojenými a obrnenými jednotkami.
V niektorých situáciách sa nedá vyhnúť ani priamemu fyzickému kontaktu.
A čo príbeh?
V hre sa, samozrejme, vyskytuje aj príbeh, ktorý nás sprevádza počas hrania hlavnej kampane. Ako som však spomínal v úvode, príbeh nie je práve tým ťažným prvkom hry. V hre sa okrem Faith vyskytuje relatívne málo postáv a väčšina príbehu sa točí okolo spomínanej sestry Faith – policajtky Kate. Tá sa stane obeťou krivého obvinenia z vraždy a hráč sa v úlohe Faith pokúša dopátrať k tomu, ako to vlastne bolo v skutočnosti. Možno nič originálne, ale účel to plní dostatočne.
Hra pre viacerých hráčov v tom pravom zmysle slova nie je v Mirror’s Edge zakomponovaná, multiplayer sa tak obmedzuje iba na súťaženie medzi hráčmi o to, kto dokáže jednotlivé lokácie prebehnúť za kratší čas a umiestniť sa v online rebríčku na vyššom mieste. To je možno trochu škoda, predsa len od vývojára akým je DICE by sa očakával aj nejaký ten multiplayer, ale Mirror’s Edge dáva pociťovať, že tu sa všetko sústredilo na hru pre jedného hráča.
Mirror’s Edge 2
No a napokon, kto o tom ešte nepočul, prípadne kto si zahrá Mirror’s Edge až teraz, a zapáči sa mu, dobrá novinka nás zastihla počas minuloročnej výstavy E3, kde spoločnosť EA okrem iného potvrdila i vývoj dlho želaného pokračovania tohto titulu. Odvtedy sme síce o Mirror’s Edge 2 (to je skôr pracovný názov, ten oficiálny zatiaľ predstavený nebol) toho veľa nepočuli, no s určitosťou už možno povedať, že bude bežať na Frostbite 3 engine a príbehovo sa posunie pred udalosti z prvého dielu. Samozrejme, v hlavnej úlohe opäť so sympatickou Faith.
Zhrnutie a zaujímavé odkazy
Čo viac dodať? Mirror’s Edge je skutočne zaujímavým kúskom, prakticky novým (sub)žánrom. Pretože toto nie je recenzia, nebudem vynášať žiadne súdy, môžem však pokojne prehlásiť, že minimálne za vyskúšanie hra určite stojí. Behanie po žeriavoch a mrakodrapoch v tomto titule dokáže vyplaviť vcelku slušnú porciu adrenalínu, čo v spojení s undergroundovým nádychom a veľmi príjemným soundtrackom prináša netradičný zážitok z hrania. Či už pozitívny, alebo negatívny, musí povedať každý sám.
