Na týchto stránkach nezvyknem písať o AAA tituloch, pretože tým sa tradične, na rozdiel od indie hier, dostáva dostatočne veľa pozornosti zo strany príslušných médií. Dnes však spravím takú polovičnú výnimku. V čase, keď sa s veľkými fanfárami očakával príchod prvého zástupcu AC série s prívlastkom next-gen, teda Assassin’s Creed Unity, uzrel svetlo sveta i ďalší prírastok do rodiny, ktorému sa však zďaleka nedostalo takej pozornosti, ako ostatným hrám z hlavnej príbehovej línie. Ocitol sa teda akoby vo svete práve tých indie hier, ktoré zvyknem z času na čas propagovať. A to celkom nezaslúžene. Rogue je totiž prekvapivo dobrá hra.

Tropické prostredie Karibiku vystriedali mrazivé končiny severného Atlantiku. Zdroj: oficiálny obrázok.

S Assassin’s Creed sériou som od roku 2006, kedy Ubisoft hernému svetu prvýkrát predstavil Altaïra a tajné spoločenstvo, ktorému v dobách tretej križiackej výpravy slúžil. (To boli časy! Človek nevedel, kam sa počas prezentácie pozerať skôr – či na pôvabnú Jade Raymondovú, alebo na tú dobu famózne zábery stredovekého Jeruzalema či Damasku.) Za tých dvanásť rokov som si stihol zahrať všetky hry z hlavnej príbehovej línie, ktoré spadajú pod tzv. old-gen, okrem spomínaného Rogue uzatvárajúceho „americkú“ trilógiu. To som konečne napravil v posledných týždňoch a hre, o ktorej existencii som do jej vydania asi ani netušil, som dal šancu. A ako som už spomenul v úvode, nebola to šanca premárnená.

Spomínaná americká trilógia sa začala odvíjať titulom Assassin’s Creed III odohrávajúcom sa v čase Americkej revolúcie, ktorú o rok neskôr doplnil pirátsky Assassin’s Creed IV: Black Flag, s príbehom zasadeným do obdobia asi 50 rokov pred spomínanou revolúciou. Jedna i druhá hra predostrela veľmi zaujímavý príbeh a ich hlavných protagonistov spojila vzťahom starý otec – vnuk. A práve tu prichádza prvý veľký plusový bod pre Rogue, v ktorom vývojári s v pozadí prebiehajúcou Sedemročnou vojnou spojili dokopy príbehy predošlých dvoch titulov tak, že dej tejto hry vložili do spomínaného medziobdobia. Prísť do kontaktu s mladým Achillom či už šedivejúcim Adéwaléom bolo značne nostalgické a autori to určite veľmi dobre vedeli.

Po experimentovaní s pirátskou tématikou v predošlej hre sa podobného experimentu dočkal i Rogue, ktorý prvýkrát v sérii (nepočítam krátku epizódu Haythama Kenwaya) ponúkol pohľad na svet očami templára. Bez toho, aby som prezrádzal dej len napíšem, že ide o veľmi zaujímavú zápletku, ktorá vôbec nie je taká priamočiara, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 🙂 Templárov hra ukáže v inom svetle, už nie ako krvilačnú sektu bažiacu po ovládnutí sveta, ale svetonázorovú opozíciu pre Asasínov. A aj keď som bol spočiatku skeptický voči hlavnej postave pochádzajúcej z „opačného brehu“, už po prvých hodinách som musel uznať, že ide o veľmi vydarený pokus priniesť do príbehu svieži vietor. Druhý plusový bod pre Rogue.

Ďalšia vec, ktorá ma na hre očarila, bolo prostredie. Aj keď išlo očividne o recykláciu objektov použitých v Black Flag, vývojári si dali záležať a zakomponovaním obrovského množstva detailov to človek ponorený do diania vôbec neregistruje. Hoci by som len z veľkými problémami vyberal jednu hru, ktorá sa mi z celej série páčila najviac, Black Flag by bol horúcim kandidátom aj vďaka krásnemu prostrediu ľudskou činnosťou nepoškvrnenej prírody Karibiku, ktorú sme mohli do sýtosti objavovať a krížom-krážom precestovať bez pocitu, žeby nás v tom hra akokoľvek limitovala. Prepracovaný systém života na mori s vlastnou loďou tomu len nasadil tú povestnú korunu. Netreba veľmi rozoberať, ako som, ako človek obľúbujúci skôr zimu, sneh a mráz, prijal hru postavenú na rovnakých základoch, ktorá sa však odohrávala v ľadových vodách severného Atlantiku. Nespočet tropických ostrovov obývaných pumami a posiatych pozostatkami mayskej civilizácie tak vystriedali ľadové medvede, tajuplné jaskyne a vraky lodí navždy uviaznutých v zamrznutých vodách oceánu, svet však nestratil ani štipku na svojej atraktivite, možno práve naopak.

Ľadové scenérie sú vskutku nádherné. Zdroj: vlastný screenshot.

Ako som spomenul, vývojári si dali záležať na detailoch, ktoré úspešne zakrývali technologické podobnosti s predošlou hrou. Rogue napr. neponúka možnosť ponárať sa k vrakom lodí, čo je pri teplotách v tomto prostredí celkom pochopiteľné a už po pár sekundách strávených v ľadovej vode nám to dá pocítiť aj samotná hra. Tropické hurikány vystriedali snehové búrky, v mori pribudli ľadové kryhy i ľadovce, ktorých rozrážanie umožňuje posilnená prova našej lode. V prípade námorných bitiek nám zase môže podkúriť hmla na mori, čo je špeciálne zaujímavé predovšetkým počas hrania konkrétnych spomienok. Keď už spomínam námorné bitky, nalodiť sa už nie je možné iba smerom z našej lode na nepriateľskú, ale funguje to i naopak, čo vie celkom zasiahnuť do taktiky námorných bojov. Ostalo samozrejme i obrovské množstvo postranných úloh, často opäť prispôsobených prostrediu, a tak sa napr. namiesto legendárnej mayskej zbroje ženieme za pokladom zanechaným dávnymi vikinskými nájazdníkmi. Rogue je skrátka plnohodnotná hra aj v tomto smere a v žiadnom prípade nejde o lacnú prerábku Black Flag-u.

Väčšina hier série so sebou prináša i nového hlavného protagonistu, ktorý so svojím životným príbehom, charakterom a konaním zvykne byť tiež terčom hodnotení hráčov a recenzentov. Rogue v hlavnej úlohe predstavuje syna írskych rodičov Shaya Patricka Cormaca. Shay nie je takou výraznou postavou akou boli Ezio či už spomínaný Altaïr, ani akčným hrdinom ako Edward Kenway, práve svojím spletitým životným príbehom mi však prišiel zaujímavejší ako napr. Ratonhnhaké:ton alias Connor. V príbehu sa objavuje i viacero známych z predošlých dvoch hier, nielen spomínaný Adéwalé či Achilles, ale i Haytham Kenway, Benjamin Franklin a zazrieť môžeme aj Charlesa Leeho. Súhrnne mi však zoznam hlavných postáv prišiel (naj)zaujímavejší práve u Black Flag, ktorý ťažil z množstva ikonických a nepochybne i charizmatických postáv z éry karibských pirátov. A aby som sa na chvíľu pristavil i pri dejovej línii odohrávajúcej sa v súčasnosti, tá po predošlej hre, kde bola dosť nevýrazná až zbytočná, dostala opäť trochu šťavy.

V hre stretneme viacero starých známych, pribudnú i ďalšie historické osobnosti, napr. James Cook. Zdroj: vlastný screenshot.

Ak by som to mal všetko zhrnúť jednou vetou, použijem tú z úvodu článku – Assassin’s Creed Rogue je prekvapivo dobrou hrou. Mohlo by sa zdať, že vývojári z Ubisoftu v snahe zarobiť „zopár“ eur navyše popri chystanom next-gen titule vydajú i nejakú narýchlo „zbúchanú“ hru pre dosluhujúce konzoly, opak je však pravdou. Rogue ma milo prekvapil snáď v každom možnom smere. Vytkol by som mu len bugy týkajúce sa freerunningu, ktorých oproti predošlým hrám bežiacim na rovnakom engine paradoxne pribudlo. Liezť trikrát po sebe na to isté miesto len preto, že niekde hore narazím do neviditeľnej prekážky práve nepoteší, je to však len vyblednutá škvrnka na inak veľmi vydarenej hre. Prejsť hlavný príbeh spolu s asi dvoma tretinami postranných úloh mi zabralo približne 25 hodín čistého času, trúfam si preto povedať, že hra poskytuje rovnako veľa zábavy ako Black Flag, nehovoriac o tom, že otvorený svet ponúka množstvo priestoru na ďalšie hranie i po splnení všetkých úloh. Rogue, ktorý pred siedmimi rokmi vyšiel v tieni next-gen Unity, skrátka aj v roku 2018 rozhodne stojí za to.